top of page

Rumunsko, v zovretí Draculu

Rumunsko, krajina predsudkov, krajina kontrastov. Krajina, ktorá nie je pre Slovákov, až tak turisticky atraktívna. Možno, len preto, lebo nevieme, aké bohatstvá v sebe ukrýva. Panenská príroda a stredoveké hrady, ktoré Vás očaria a už nebudete chcieť z nej odísť. Ako sme prišli na tento cestovateľský zážitok? Prečo sme sa rozhodli práve pre krajinu Draculu?


Situácia po lete 2016 bola nasledovná, ostalo mi pár dni dovolenky, ktoré som chcel rozumne využiť. Budget na veľký cestovateľský zážitok už neprichádzal do úvahy. Takže úloha bola nájsť, čo najlacnejšie letenky, do krajiny, v ktorej nebudeme potrebovať veľké množstvo finančných prostriedkov. Zároveň si požičiame auto a precestujeme najzaujímavejšie miesta danej krajiny.


Ako sme tak jeden večer u kamaráta Mareka hrali FIFU na PlayStation, tak sme dostali nápad. Stanovme si budget, napríklad 150-200 eur a precestujme nejakú krajinu. Prvá reakcia? To bude asi nemožné. Ale je tam to slovíčko "asi". Pamätal som si, že v zime v roku 2015, bol môj kolega Peter v Rumunsku na výlete. Vtedy mi povedal, ako našli do Rumunska letenky za smiešnu cenu. Povedal som si, že aj, keď je tesne po lete, možno predsa len nájdeme lacné letenky. Pustili sme sa do hľadania. Bukurešť, hlavné mesto Rumunska neprichádzalo do úvahy, pretože ceny leteniek boli tak vysoké, že keby sme išli autom z Bratislavy, tak sa tam 3x lacnejšie dopravíme. Po zadaní mesta Targu Mures, teda mesta v ktorom pristál aj môj kolega Peter, sa nám zjavila vyhovujúco nízka cena letenky. Letenka stála 34 € na štyri noci. Však to je super, nie? Počas nasledujúcich 24 hodín sme sa dali dokopy partia štyroch kamarátov (Ja, Jaro, Marek, Jakub) a kúpili sme si letenky. Prevádzkovateľ bola letecká spoločnosť Wizz Air a letelo sa z Budapešti.


Rumunsko som už raz navštívil, konkrétne mesto Temešvár v rámci futbalového turnaja VÚB banky v roku 2014. Bol som však časovo a priestorovo obmedzený iba na dané mesto.


Keď sme plánovali, čo chceme vidieť v Rumunsku, tak som sa chopil iniciatívy. Chopil som sa jej pretože som fanatik do stredovekých hradov a tam ich je požehnane. Taktiež som vedel, že v Rumunsku sa nachádzajú kľukaté horské cesty, ktoré boli predmetom testu automobilov v britskej relácii TOP GEAR. Link tu.


Predbežnú predstavu som mal, takže som začal plánovať cestu, ktorá obsahovala najzaujímavejšie miesta Transylvánie. Už len samotné slovo Transylvánia znie strašidelne. Má to v sebe niečo mystické a to nás nadchlo ešte viac.


25. septembra 2016


Pristávame v Targu Mureš, kde je letisko menšie ako autobusová stanica Bratislava - Mlynské Nivy. Let Budapešť - Targu Mureš trval hodinu a časový posun bola taktiež jedna hodina oproti Slovensku. Hneď na letisku nás čakal náš GOLF VII, ktorý sme si prenajali na zdolávanie rumunských ciest.



Nasadáme do auta a ideme smer severozápad, kde chceme navštíviť záhadný les Hoia Baciu(Hoja Baču), ktorý sa nachádza pri meste Kluž. Po dvoch hodinách cesty prichádzame k lesu Hoia Baciu, ktorý je známy svojími paranormálnymi javmi. Les má odjakživa povesť nadprirodzeného miesta, kde ľudia vydeli nad lesom lietať svetelné objekty, v lese počuli rôzne zvuky, alebo boli obeťami nevysvetlitelných útokov. Hovorí sa, že ľudia, ktorí sa tu v noci stratili, už nikdy neboli po psychickej stránke ako predtým. Chvíľkami sme si z toho robili srandu, ale chceli sme zažiť atmosféru lesa Hoia Baciu. Poznáte ten pocit, keď jeden kamarát chce vystrašiť druhého typu "počul si to?" alebo "čo to bol za zvuk?". Takto sme sa celou cestou v lese podpichovali a hľadali skrútene stromy, ktoré sú v tomto lese také populárne.


Potulkami po lese sme narazili na skupinu asi 10-tich divých prasiat. Ja ako "skúsený" horár som povedal, že okej poďme to celé obísť chalani, lebo má tam mladé, takže nebudeme dráždiť. Nato Jaro zobral do ruky asi najväčšiu bakuľu, čo našiel na zemi a povedal, že však ony sa nás boja viac než my ich. Tak celou silou treskol bakuľou o strom v pomyslení, že ich vystraší. Čo sa stalo? Všetky prasce oči na nás a vyzerali ako Usain Bolt na štartovacej dráhe. Tak nám neostávalo nič iné, iba pomaličky ustupovať. Ja už som sa cestou späť pozeral, na ktorý strom môžem vyliezť, keby sa rozbehli po mne.


Už bola takmer tma a na konci lesa sme našli pár skrútených stromov, ktoré nás až tak nenadchli, tak sme si povedali, že pôjdeme radšej smerom k autu, kým nie je úplná tma. Ako sme nastúpili do auta a ideme si po štrkovej ceste preč z lesa, tak náše auto začal naháňat vlčiak, ktorý sa zakúsol do blatníka a nechcel sa ho pustiť (v rýchlosti asi 20 km/h). Predpokladám, že aj on strávil noc v Hoia Baciu. Čakala nás cesta do Hunedoara, kde sme mali prenajatý dom cez Airbnb. Okolo desiatej večer sme dorazili a rovno sme sa vyvalili do postele.


26. septembra 2016


Hunedoara sa nestala náhodne naším prvým stanoviskom. Na vrchole mesta sa nachádzal totiž najstarší stredoveký hrad v Rumunsku, ktorý taktiež patril medzi najkrajšie hrady Európy. Najedli sme sa v miestnej reštaurácii, ktorá mala aj výborné hodnotenia na TripAdvisor a vystúpili sme na hrad. Bol to ten typický hrad z rozprávok, ktorý mal padací most a okolo seba priekopu v ktorej sa nachádzala voda. Bol som nadšený, vyzeral presne tak ako som si ho predstavoval. Volal sa Corvin, podľa svojho najznámejšieho panovníka Matthias Corvinus (Mateja Korvína). Ale výstavbu hradu začal už v roku 1446 panovník John Hunydai (Ján Huňady), podľa ktorého je zas pomenované mesto. Po vstupu na nádvorie hradu sme počuli hrať niekoho na píšťalke. Bol to miestny hudobník, ktorý návštevníkom približoval atmosféru, ktorá bola voľakedy na hrade v čase slávností. Po prejdení celého hradu sme si kúpili zopár suvenírov a vyrazili sme do hôr smer Transalpina.

Transalpina a Transfagarašan boli dve horské serpentínové cesty, ktoré sme v rámci nášho výletu chceli zdolať. Ako sme sa postupne približovali k Transapline dali sme si rozpis, kto bude koľko kilometrov cesty šoférovať. Každý sme chceli mať zážitok z jazdy na tejto dobrodružnej trase. Postupne sme začali zdolávať prvé ostré zákruty smerom do kopca a videli sme, ako sa menia klimatické podmienky krajiny. Dole sme mali oblečené tričká pretože bolo okolo 22-23 stupňov celzia a cestou hore ukazoval teplomer na aute sotva 5 stupňov celzia.


Smerom na vrchol sme prv narazili na skupinku somárov, ktorí sa nám pichli do okna a chceli sa skamarátiť. Neskôr sme uvideli na ceste divé prasiatka s ktorými sme už mali čo dočinenia v lese Hoia Baciu. Nakoniec na vrchole sme stretli pastiera s početným stádom kráv, ktoré išli priamo po ceste. Povedali sme si, že ledva náš GOLF vyšiel ten kopec a tie kravy sú potom čo, Ferrari?


Na vrchole už boli také zákruty, že sme museli preradiť do jednotky aby sme ich zdolali. Vtedy to už nebolo o užívaní si trasy, ale skôr o súťaži zvanej "kto sa prvý nedovracia". Najväčším naším závodníkom bol Jakub, vtedy sme chceli každý sedieť vpredu. Nebola to sranda ísť tri hodiny takouto trasu, hlavne keď sedíte na zadnom sedadle. Pri každej výmene šoférov a bolo úplne jedno, kde sme zastavili, prišli za nami túlavé psy. Či to bol vrchol kopca, benzínová stanica, odpočívadlo alebo len tak na okraji cesty. Psov bolo v Rumunsku viac ako ľudí, patrilo im to tam. Celý trip sme potom používali známu hlášku na Slovensku "dva pesa". Po zdolaní Transalipiny sa nám poriadne krútila hlava, ale to sme mali pred sebou ešte Transfagarašan.

Lenže čas neoklameš a už bola takmer úplná tma. Najhoršie na tom bolo to, že nielenže nestíhame Transfagarašan dnes, ale naše ubytovanie je vzdialené vyše tri hodiny cesty. Núdzový plán bol nájsť benzínku s WI-FI, kde následne nájdeme na bookingu čo najbližšie ubytovanie aj za cenu, že to nám jedno ubytovanie prepadne. Ceny všetkých ubytovaní v Rumunsku cez booking alebo Airbnb boli od 10 do 15 eur, čo je prívetivá cena.


Na miestnej benzínovej stanici, kde boli zas "dve pesa", sme chytili internet a našli na bookingu voľné ubytovanie necelú hodinu od nás. Ubytovanie sa nachádzalo na začiatku Transfagarašan, takže to bolo ideálne. Naša jediná navigácia bola offline mapy, ktorú som mal nainštalovanú v mobile. Lenže nevýhodou bolo to, že cesta pre traktory a cesta prvej triedy, mala v Rumunsku také isté označenie. Takže po 40 minútach cesty sme sa ocitli na kamenistej ceste v strede lesa a nevedeli sme čo ďalej. Rumunské lesy sú známe vysokým výskytom medveďov hnedých. To nás hneď "potešilo", keď sme museli vystúpiť z auta a navigovať šoféra pri cúvaní. Keď sme sa konečne dostali na normálnu cestu, tak sme si vzadu v aute otvorili flašu Havany a oslavovali to, že sme na ceste :). Po prespievaných evergrínoch vzadu v aute, sme nakoniec dorazili k nášmu druhému ubytovaniu, ktoré bolo v malej dedinke v horách. Spoločne sme dopili fľašu na izbe a zasmiali sa na zážitkoch v tomto hektickom dni.


27. september 2016


Čakalo nás nádherné slnečné prebudenie v malej dedinke uprostred hôr, ktorá mala asi sto obyvateľov. Ráno sme vyšli na balkón a pozerali tú krásu okolo nás, čo sme nevideli, keď sme prišli neskoro v noci.


Dobrá správa bola, že začiatok Transfagarašan začínal pol hodinu od nás. Rýchle sme sa zbalili a išli na cestu. Cestou sme sa chceli najesť v nejakej reštaurácii, ale dávali sme si pozor na výber, lebo hlavná rada od môjho kolegu Peťa bola, aby sme nejedli, len tak hocikde. Miestne krčmy, ktoré lákajú turistov na jedlo sú dosť v zlom stave, preto, je lepšie si radšej pozrieť dopredu recenzie na internete. Hlad nás ale ovládol a pred nami bola reštaurácia, ktorá vyzerala z vonka útulne. Vošli sme do nej a sedelo tam asi desať lesníkov v povznesenej nálade. Predpokladám, že od rána oslavovali pracovný deň. Objednali sme si klasicky hemendex. Akurát kamarát Jakub, bol tak hladný, že už si dal obedové menu. Vyprážané kuracie prsia plnené syrom a šunkou, čistý šmak. Bola to chyba! Nielenže zemiaky ako príloha vyzerali, ako keby mali rumunský wellness v oleji, ale vyprážané kuracie prsia sa zmenili na vyprážaný plátok syru bez mäsa a šunky. Náš hemendex nebol na tom o nič lepšie. Otras! Pri pohľade na vedľajší stôl, kde boli opití lesníci skoro ráno, sme si pomysleli, že sem sa chodí len chľastať.


Po "výdatných" raňajkách sme už pokračovali na Transfagarašan, kde začiatok začínal pri veľkolepej priehrade. Takú vysokú priehradu som ešte nevidel, navyše v horách, kde to malo svoje čaro.



Po pol hodine cesty sa už začala znova ozývať hlava, pretože niektoré zákruty boli tak ostré, že nás to hádzalo zo strany na stranu. Našťastie neboli pred nami ani za nami žiadne autá, tak sme si mohli tempo udávať sami. Ako sme sa blížili k vrcholu pozorovali sme tajuplnú a nedotknutú prírodu pod nami. Posledná zákruta na vrchol viedla do tunela, ktorý prechádzal špičkou kopca. Ako sme vyšli z tunela, uvideli sme parkovisko so stánkami, kde sa predávali suveníry a občerstvenie. Na vrchole bolo nula stupňov celzia, takže poriadna kosa. V stánku s občerstvením sme si kúpili klobásku a údený syr, aby sme zabudli na skazené raňajky. Za parkoviskom sme ešte pozreli jazero, v ktorom sa nachádzala kryštálovo čistá voda.



Po prezretí okolia sme sa uzimení ponáhľali do auta a pomalým tempom sme zišli po druhej strane kopca Transfagarašan. Z tejto strany bol nádherný výhľad na všetky tie pokrútené cesty, ktorým je Transfagarašan tak známa. Ako sme zišli, tak sme sa ponáhľali na hrad Bran.



Po dvoch hodinách cesty sme prišli do dedinky Bran, kde sa nachádza aj samotný hrad Bran. Prečo sme sem zavítali? Bran je prezentovaný pre turistov, ako hrad kniežaťa Vlada Tepeša, čiže Draculy. Originál Draculov hrad je už zrúcanina, tak všetky historické pamiatky a zaujímavosti premiestnili na tento hrad, ktorý slúži ako múzeum. Celá dedina žila legendou o Draculovi. Všade samé masky, magnetky, zápisníky, mapy a iné suveníry súvisiace s touto tématikou. Na hrad sme prichádzali hodinu pred záverečnou a už bolo prítmie, ktoré len pridávalo tomuto hradu, tú správnu atmosféru.



Prehliadka hradu Bran skončila za tmy a vedeli sme, že už nestihneme prísť na ďalší hrad v rozumnom čase, aby sme si ho mohli pozrieť. Tým tretím, zároveň posledným hradom bol Peleš. Peleš sa nachádzal asi hodinu od hradu Bran, aj keď už bola tma chceli sme, teda ja som ho chcel vidieť :). Tak veľmi som sa ponáhľal na hrad, že som si nevšimol jeden výmol na ceste a "trošku" som buchol spodok auta. Dorazili sme do oblasti, kde sa nachádzal hrad. Pred nami bola závora a v búdke stál vojak. Ten nám lámavou angličtinou vysvetlil, že hrad je už pre verejnosť zatvorený a nemôžeme ísť bližšie ku hradu, lebo bude mať zle od svojho šéfa. Skúšali sme ho presviedčať, že sme prišli z diaľky, ale bol neoblomný. Tak sme išli do parku z ktorého sme zistili, že je nádherný výhľad na osvetlený hrad Peleš. Ja som ešte hľadal dieru v plote alebo znížený plot, kde by som mohol ísť bližšie k hradu. Žiaľ nenašiel som a musela stačiť fotka z parku. Obzreli sme si hrad a vyrazili sme na našu poslednú noc do mesta Brašov.


Tu na nás čakal domček na okraji mesta v ktorom sme sa už iba vybalili, spravili si rýchlu večeru a sadli sme si pred televízor, pretože práve išiel zápas Ligy Majstrov. Po Zápase sme už ani nešli do mesta, lebo sme boli unavení ale aj preto, že sme pod TV našli PS4 :). Otvorili sme Jamesona, zahrali sme si a išli sme spať.


28. septembra 2016


Odchádzame z Brašova na letisko Targu Mureš s pocitom, že sme tri noci v Rumunskej Transylvánii využili na plno. Počas prechádzania dedinkami, si všímame ten kontrast v porovnaní s mestom. Na dedine vidíme tu chudobu, rozbúrané cesty, spadnuté strechy a ulice bez osvetlenia. Pomaly v každej dedine sme videli ako sa ľudia dopravujú na konských záprahoch. Pred každým domčekom boli drevené lavičky, kde vysedávali babky vo svojom typickom cigánskom farebnom oblečení. Veľké mestá ako Kluž a Brašov boli moderné, dokonca by som povedal, že modernejšie ako Bratislava alebo Košice. Krásne udržiavané parky, ultramoderné štadióny a ihriská. Musím však povedať, že bez ohľadu na to, či sme boli v meste alebo na dedine, všade na nás boli ľudia milí a snažili sa nám pomôcť.



Dorazili sme na letisko, kde sa lúčime s touto krásnou krajinou, pričom vieme, že raz si sem ešte určite nájdeme cestu. Všetkým by som rád odkázal aby nemali predsudky pred Rumunskom. Ponúka ďaleko viac, ako by ste si mohli predstaviť. Za cenu víkendu v Prahe, môžete zažiť tajuplné dobrodružstvo, na ktoré budete spomínať a rozprávať ho ďalej svojím známym. Tak len smelo do toho! :)



Moje cestovné náklady:













Mapa našej cesty:





You Might Also Like:
bottom of page