Po absolvovaní dovolenky na Islande v máji 2015, som bol “hladný“ za ďalším dobrodružstvom. Takým dobrodružstvom, ktoré by svojimi parametrami bolo tak atraktívne, ako Island. Pár mesiacov po príchode z tejto severskej krajiny, sa naskytla nečakaná príležitosť. Príležitosť kúpiť si letenky novo otvorenej leteckej linky Budapešť - Eilat (Južný Izrael). Kamarát Michal, ktorý je spoluzakladateľom cestovnej kancelárie Danny Go Travel, zachytil otvorenie tejto novej leteckej linky. Následne nám do správy napísal cenu letenky, ktorá bola neuveriteľných 50 € a bolo len na nás, či sa rozhodneme kúpiť si letenku s ním.
Spočiatku som váhal, pretože juh Izraela ma až tak značne nelákal. Skôr sever. Tam sa predsa nachádza Jeruzalem, Jericho a Tel Aviv. Zlom nastal, keď Michal začal písať miesta, ktoré by sme mali v rámci nášho tripu navštíviť.
Citujem Michala: „a v Jordánsku by sme navštívili Petru“.
Moja reakcia bola: „Jordánsko?!Petru?!“
Áno, Jordánska Petra, ktorá je priradená k svetovým dedičstvám UNESCO a taktiež zaradená do zoznamu novodobých divov sveta. Po tejto vete ma Michal presvedčil a hneď som povedal, že idem do toho. Celkovo sme kúpili štyri letenky do Eilatu (Ja, Michal, Dominika, Roman). Letenka bola vystavená na dátum 13. až 20. februára 2016 a prevádzkovateľom bola letecká spoločnosť Ryanair.
Cestu sme naplánovali tak, aby sme počas siedmich dní navštívili tri rôzne krajiny Stredného východu. Izrael, Jordánsko a Egypt, boli naše cieľové destinácie. Čo si myslíte? Vyšiel nám tento trip po nepokojnom Strednom východe presne podľa plánu?
13. februára 2016
Je to tu, odchádzame z Bratislavy autom do Budapešti, z kadiaľ máme priamy let do Izraelského Eilatu. Let bol pokojný a trval približne 4 hodiny. Hneď po pristáí, sme nestihli ani vojsť do letiskovej haly, keď zrazu si nás priam odchytila zamestnankyňa letiska. Prečo? Bežná kontrola, kde sme predložili pasy a pokladali nám otázky typu, prečo sme sa rozhodli cestovať práve do Izraela, koľko dní tu strávime a či budeme cestovať aj do iných krajín. Všetko by bolo v poriadku keby za tou tetuškou neboli muži v bielych košeliach a čiernych nohaviciach, ktorí vyzerali ako tajní agenti CIA, FBI alebo NSA. Výraz na tvári mali ako vojenská stráž, na očiach nosili tmavé slnečné okuliare a v rukách polo automatické samopaly. Tí, ktorí ste hrávali počítačovú hru Counter Strike pamätáte si, čo ste kúpili za policajtov keď ste postupovali pri nakupovaní B-4-4? Presne tak, mali Bullpup Steyr AUG.
Cesta z letiska bola popri hraniciach s Egyptom. To by nebolo nič zvláštne, ak by hranicu netvoril 10 metrový betónový plot, ktorý bol na vrchu lemovaný ostatným drôtom. Vyzeralo to, ako keby strážili dinosaurov. Na každom vyvýšenom mieste popri ceste, či už na izraelskej alebo egyptskej strane bola ozbrojená hliadka. Hliadku tvorili buď tanky alebo obrnené vozidlá sprevádzané džípmi. Miestní obyvatelia to už brali ako samozrejmosť, ale pre nás turistov, to bolo ako by sme sa ocitli vo vojnovej zóne. Čo aj bola v skutku čiastočná pravda.
Po hodine cesty autobusom z letiska, sme prišli podvečer do mesta Eilat. Prímorské turistické mestečko, ktoré sa nachádza na samom juhu Izraela. Všade boli hotely, palmy, otvorené turistické stánky. Jednoducho to tam žilo. Prvý deň sme však mali naplánovaný presun z Izraela do Jordánskeho mesta Aqaba, kde sme si mali vyzdvihnúť prenajaté auto. Vystúpili sme z autobusu, chytili sme si taxík a keďže Eilat je hraničné mesto na západe s Egyptom a na východe s Jordánskom, tak za pár minút sme boli pri hraniciach.
K hraniciam sme sa dostali už za tmy. Pristúpili sme k okienku na vybavenie víz a hneď sme narazili na prvý problém. Pani, ktorá dávala pečiatky do pasu, nám povedala, že nie je možné takto jednoducho získať víza do Jordánska. Vysvetľovala nám, že sa to vybavuje cez cestovné kancelárie alebo sa to hlási dopredu. Tak nás na chvíľku chytila panika, ako vybavíme víza, keďže nás už v Aqabe čaká zaplatené auto. Ako tak sedíme na lavičke a rozmýšľame, akým spôsobom sa dostaneme do Jordánska, vidíme, že neďaleko od nás sedí dievča, ktoré rieši ten istý problém. Spýtali sme sa, či je nejaká možnosť dostať sa cez hranice ešte dnes. Našťastie a vďaka Bohu, šanca tu ešte bola! Jediné, čo sme potrebovali, bola platná kreditná karta a následne si kúpiť víza cez Jordánsku stránku ministerstva. Víza na 3 noci, ktoré zahŕňali aj vstup do Petry stáli 90 dolárov na osobu. Zaujímavosťou je, že vždy keď opúšťate Izrael, platíte výstupné víza, ktoré činia 20 dolárov na osobu.
Je to tu! Emailom nám došlo potvrdenie víz a my sme konečne mohli postupovať k jordánskym hraniciam. Medzihraničné pásmo bolo neosvetlené a vyzeralo to ako z nejakého bojového filmu. Z filmu, kde vás ako dezertérov vydávajú z jednej krajiny do druhej. Opúšťali sme Izrael. Bola čierno-čierna tma. Za naším chrbtom boli ozbrojení izraelskí muži so samopalmi a pred nami strážne veže, na ktorých boli jordánski snajperi.
Mali sme obrovský rešpekt. Kráčať pomaly? Nie, to bude zvláštne. Rýchlo? To bude až príliš podozrivé. Neosvetlené pásmo malo asi 500 metrov. Pomaly sme pristúpili k Jordánskym hraniciam. Ako náhle sme boli na Jordánskej strane, chytila si nás vojenská hliadka, ktorá mala na starosti hraničný priechod. Vyzerali ako kamaráti z detstva a ani jeden z nich nemal viac ako 30 rokov. Ďalej sme pristúpili k vízovému oddeleniu, kde sedel pomerne dobre vypasený chlapík za počítačom a kontroloval nám platnosť víz na PC, ktorý si ešte pamätalo Super Mária a Bombermana.
Po overení víz sme pokračovali do mesta Aqaba, ktoré bolo nádherné, pestrofarebné a bol tam cítiť orientálny život. Vyskúšali sme miestne špeciality, vyzdvihli naše prenajaté auto a čakala nás cesta asi 200 km k prvému ubytovaniu, ktoré bolo priamo v dedinke, kde sa nachádzala Petra.
14. februára 2016
Ráno, približne o piatej hodine nás zobudila modlitba z miestnej mešity, ktorá sa v údolí ozývala azda do každého príbytku. V cene ubytovania, ktoré stálo asi 10 € sme mali každý aj raňajky. Tak sme nemuseli robiť nákupy a hneď sme vyrazili na kúzelné miesto zvané Petra. Pri vstupe sme prešli kúsok, asi 1 km na koníkoch. Bolo to ako úvodný "welcome drink" v cene drahej vstupenky.
Do mesta Petra, sa v čase svojej slávy mohlo uchýliť až 50 tisíc ľudí ktorí sa presúvali medzi Sýriou a Saudskou Arábiou. Mesto bolo založené asi v 3. storočí p. n. l. a budovalo sa postupne až do 1. storočia n.l. Vstup tvorí 2 kilometre dlhý chodník, ktorý je medzi skalami a na určitých miestach dosahuje šírku maximálne rozpätia rúk. Ako sme pomaly vychádzali spomedzi skál, tak sme uvideli prvú majestátnu budovu bývalého kráľovského mesta Petra, kde kedysi žili Nabatejci (Arabský ľud). Bola to tá budova, ktorú uvidel Indiana Jones (Harrison Ford), keď prišiel do strateného mesta. Tá budova, ktorá Vám vyskočí, keď googlite slovo Petra. S nemým úžasom a otvorenou pusou som chytil svoj mobilný telefón a spravil som asi 100 fotiek tejto krásnej v pieskovci vytesanej budovy.
Aj ja som si spočiatku myslel, že Petra je len jedna budova. Lenže Petra bolo mesto nevídaných rozmerov, kde na každom kúsku boli vytesané budovy v pieskovcovej skale. Od 6 hodiny ráno sme sa prechádzali v stratenom meste, ktoré svojimi príbehmi písalo históriu. Dokonca sa rozprávalo, že aj Mojžiš sa tu pri svojej púti zastavil. Po niekoľko hodinovej túre po skalách sme sa dostali k poslednému bodu v meste Petra. Bola to Monastery, ku ktorej viedlo 3000 schodov. Táto budova je známa tým, že sa tu natáčali Transformers. Teda nie je známa len vďaka Shia Labeouf a jeho autíčkam, ale podľa toho Vám to lepšie priblížim.
Po celodennom výlete v Petre, smerovali naše kroky k autu, odkadiaľ sme vyrazili smerom k ďalšiemu ubytovaniu. Nachádzalo sa niekde v strede medzi Petrou a Aqabou. Miesto výberu nebolo náhodné. Plánovali sme navštíviť ešte jedno turisticky a filmársky atraktívne miesto v Jordánsku.
15. februára 2016
Budíky sme mali nastavené opäť skoro ráno, aby sme využili celú dĺžku dňa. Dnešok patril púšti Wadi Rum, ktorá v sebe ukrývala mnoho tajomných miest. Miesta, kde sa presúvali, prípadne skrývali národy pred vojnou. Miesta, kde sa konali dôležité obchody alebo miesta, kde sa stretávali ľudia rôznych kultúr v dávnych časoch. Wadi Rum. na rozdiel od Petry, bolo niekoľko násobne väčšie miesto. Ak by sme ho chceli prejsť pešo krížom krážom, tak by sme tu strávili aj mesiac. Preto sme si vypožičali džíp so sprievodcom, ktorý nám mal za 8 hodín ukázať tie najkrajšie miesta púšte. Náš sprievodca bol asi 60-ročný Jordánec, ktorý škúlil na jedno oko a preto sme nikdy nevedeli na koho pozerá a keď sme si spätne pozerali fotky s ním, tak sme sa trošku smiali. Ja viem nemalo by sa to, ale vážne bol srandovný.
Náš pán šofér nás intenzívne sprevádzal po všetkých zákutiach púšte Wadi Rum, ktorá je známa tiež vďaka natáčaniu Hollywoodských filmov. Jeden z tých najznámejších je napríklad Marťan (s Mattom Damonom).
Púšť Wadi Rum nemala žltú farbu, ako to väčšinou u púšti býva. Bola silnej červenej farby, a to ju robilo výnimočnou. Na skalách nám sprievodca ukazoval vyryté obrázky, na ktorých boli vyobrazení ľudia a ťavy. Obrázky rozprávali príbehy púšte. Niektoré z nich boli dokonca 2000 rokov staré. Ako sme videli iné turistické skupinky, zaujalo nás, že niektoré mali so sebou aj snowboard, na ktorom sa spúšťali dole kopcom, po piesočných dunách. V čase obeda nás zavolal náš nový jednooký kamarát na beduínsky čaj do stanu, ktorý sa rozprestieral na púšti. Beduínsky čaj je vlastne silný čierny čaj, ktorý sa podáva v malých jednodecových pohároch a pije sa takmer po celom Strednom východe aj v Severnej Afrike.
Po absolvovaní Wadi Rum sme sa vydali znovu do Aqaby, kde sme mali prekročiť hranice a cez Izrael ísť do Egypta. Večer na hraničnom priechode v Aqabe, nás čakalo nemilé prekvapenie. Keď sme predložili naše pasy spolu s vízami do Jordánska, tak nám pánko v preklade povedal, že "máte víza na 3 noci a vy ste tu trávili len 2 noci, takže na prekročenie hraníc Vám chýba ešte jedna noc strávená v Jordánsku". Mysleli sme, že to je zlý vtip! Namietali sme, a chceli sme urgentne prekročiť hranice. Po námietkach sme sa dostali až do kancelárie nejakého generála, ktorý mal na svojej uniforme toľko odznakov ako keby slúžil v 1. aj 2. svetovej vojne. Vzadu za sebou mal plagáty Jordánskeho kráľa a pred sebou na stole menovku, kde boli azda všetky tituly. Dostavil sa aj prekladateľ, ktorý hovoril plynulo po anglicky a bol chápavý. Lenže vysvetlil nám, že zákon je zákon a keď chceme prekročiť hranice skorej, ako nám vypršia víza, dostaneme mastnú pokutu (40 €). Rozhodli sme sa preto ešte jednu noc byť v Aqabe, pozrieť si mesto a vyspať sa v miestnom, nie moc luxusnom hoteli za 15 € na noc. Aj keď hotel bol lacný, tak ceny potravín v Jordánsku sú dosť podobné tým Slovenským.
16. februára 2016
Ráno sme mali objednaný taxík, ktorý nás priviezol k hraniciam a my sme spolu s občanmi Jordánska, ktorí chodili pracovať do Izraela, prekročili hranice. Taxíkom sme prešli cez Eilat. smerom k západnej strane Izraela, kde sa nachádzal hraničný priechod do Egypta. Po znovu zaplatení výstupných víz z Izraela a zaplatení vstupných víz do Egypta, sme si priamo na hraniciach prenajali dodávku, ktorá nás vzala na juh Sinajského polostrova, do známej turistickej destinácie Sharm-El-Sheikh. Rovnako ako v Jordnasku, tak aj v Egypte nás zastavovali vojaci každých 50 km. Kontrovali pasy, batožinu, auto, aj nás. Vysvetlili nám, že všade na okolo zúri studená vojna s povstalcami a takto vojaci chránia nás a kontrolujú si územie pred povstalcami. Neskôr sme si už aj zvykli na všetky tie zátarasy a zbrane.
Dorazili sme do Sharm-El-Sheikh. Náš plán bol jasný. Nájsť si luxusný all-inclusive hotel na dve noci. Trošku zrelaxovať a hlavne sa konečne vyspať dlhšie ako 4-5 hodín. Nebola turistická sezóna, takže to nebol žiaden problém. Našli sme krásny, priam nový hotel, ktorý stál približne 30 € na noc. Hneď ako sme sa ubytovali, obliekli sme si plavky, išli k bazénu okúpať sa a následne si aj pri ňom pospať.
17. Februára 2016
Konečne svieži a vyspatí sme absolvovali hotelové raňajky, po ktorých sme vyrazili k moru. Červené more je tiché, priezračné a veľmi bohaté na podmorský život. Vypožičali sme si šnorchel, okuliare a už sme išli pozorovať Nema a Dory. Vážne, boli tam! Dokonca aj morské Raje a malé žraloky. Vo februári je v Egypte približne 25 až 30 stupňov, more je ešte trošku chladné, ale byť pri mori a nekúpať sa by bol hriech, nie?
Po kúpaní v červenom mori sme si mysleli, že ďalšiu noc budeme tráviť taktiež v luxusnom rezorte. Omyl! Naplánovali sme si výstup na horu Sinaj a keďže tieto výstupy sa konajú v noci, aby sme zachytili východ slnka, tak sme museli vyraziť zo Sharm-El-Sheikh približne okolo deviatej hodiny večer.
Ako sme pomaly taxíkom opúšťali Sharm, tak sme videli množstvo nedostavaných rezortov. Nevedeli sme či sú to hotely, ktoré sa práve stavajú, alebo sú to také, ktoré pre úpadok cestovného ruchu v Egypte nedostavali. Nemôžem zabudnúť povedať, že ľudia sú tam veľmi empatickí a vážia si turistov.
18. februára 2016
Taxíkom k hore Sinaj, nachádzajúcej sa vo vnútrozemí Sinajského polostrova, trvala cesta približne od deviatej večer do jednej hodiny ráno. Už v hoteli nás upozorňovali, že klimatické podmienky vo vnútrozemí a tak vysoko, budú úplne odlišné ako v Sharme. S týmto predpokladom sme rátali a mali sme pri sebe mikiny aj vetrovky. Pod horou Sinaj sme si zobrali sprievodcu, ktorý bol mladý, vtipný a veľmi priateľský.
Cesta na vrchol hory Sinaj (2285 m. n. m), na ktorej Boh odovzdal Mojžišovi desať božích prikázaní , trvala približne 3 hodiny. Išli sme v úplnej tme, jediné osvetlenie, ktoré sme mali k dispozícii, bola maličká baterka a jasný mesiac na oblohe. Bolo to veľmi tajomné a vzrušujúce. Všade naokolo ticho, len raz za čas sme počuli pazvuky ťavy, ktoré sprevádzali tých menej zdatných turistov. Po 3 hodinách sme sa dostavili do tábora, ktorý sa nachádzal tesne pod vrcholom hory Sinaj. Teplomer ukazoval približne 10 stupňov nad nulou. V tábore sme si odpočinuli, dali vyschnúť spotené veci a čakali sme na východ slnka. Ako sa blížil východ slnka zdolali sme približne ešte tisíc schodov a netrpezlivo sme čakali kým vykuknú prvé lúče.
Ako sme netrpezlivo čakali na vrchole hory, asi 20 minút, tak som mal strašné nutkanie ísť na "malú". Rýchlo som teda išiel za skalu na opačný koniec v nádejí, že sa rýchle vrátim. Počas mojej krátkej zastávky za skalou som iba počul citoslovcia ako "Wauuu", "Ooooo". Bolo mi jasné, že som niečo premeškal. Rýchle som sa pridal k našim a pozoroval som zvyšok východu slnka. Nevadí, že som zmeškal úvod. Celé to 15 minútové divadlo bolo nádherné. Keď sme skončili s fotkami okolia, pobrali sme sa smerom dole. Nevyspatí, ale s neopísateľnými zážitkami.
Taxikárovi sme povedali, aby nás odviezol do mesta Dahab, ktoré bolo niekde medzi Eilatom a Sharmom. Dahab bolo obľúbené turistické mesto, kde sa stretávali potápači z celého sveta. Stretávali sa tam, pretože v blízkosti Dahabu sa nachádza prírodná krása menom Blue Hole. Je to jama v Červenom mori, ktorá dosahuje hĺbku vyše 125 metrov. Vnútornú stranu Blue Hole tvoria farebné útesy, kde žije nespočetné množstvo rýb. Po ubytovaní, sme sa vybrali preskúmať tento zázrak prírody. V blízkosti Blue Hole som si požičal neoprén, pretože voda mala do 20 stupňov. Potápanie a šnorchlovanie tam bolo úžasné, toľko druhov rybičiek som nevidel ešte nikdy v živote. Nevedel som si predstaviť, ako to môže vyzerať naživo, keďže som takéto zábery videl len z dokumentov National Geographic Chanel.
Po vybláznení sa v Blue Hole sme vyhladnutí išli naspäť do mesta Dahab. Jedlo nebol žiadny problém. Okrem Blue Hole, bol Dahab známy svojím rybolovom. Na promenáde popri mori sa nachádzalo veľké množstvo reštaurácií a každá lákala okoloidúcich ľudí na špeciálne morské plody. Netrvalo dlho a našli sme jednu reštauráciu, ktorá nám bola svojím prostredím a výhľadom najsympatickejšia. Objednali sme si rôzne druhy rýb a chobotníc a do sýta sme sa najedli.
19. februára 2016
Odchádzame pomaly z Egypta. Našu poslednú noc budeme tráviť v Izraeli. Príchodom do Eilatu si všímame všetky tie rozdiely medzi Izraelom a ostatnými krajinami Stredného východu. Izrael je ako Amerika. Moderný židovský štát, kde sú popri pláži megalomanské, luxusné mrakodrapy a ani náznak arabskej kultúry. Je to ako opevnená pevnosť v moslimskej krajine. Jordánsko a Egypt, na rozdiel od Saudskej Arábie a Spojených Arabských Emirátov, má v súvislosti s Izraelom benevolentnejšiu politiku. Studená vojna medzi Jordánskom a Izraelom skončila a snažia sa tu žiť v mieri. Saudská Arábia a Spojené Arabské Emiráty dokonca neakceptujú Izrael ani ako štát a berú ich za národ, ktorý im obsadil ich arabské územie.
Po prezretí mesta a kúpení pár suvenírov, sme zamierili k oáze ktorá sa nachádza za centrom Eilatu. Bola tam priezračná voda s palmami na okolo, ktoré sa odrážali na hladine oázy. Po absolvovaní všetkých zákutí Eilatu, sme vyrazili hľadať voľný hotel alebo hostel, kde prespíme poslednú noc strávenú na Strednom východe. Po dvoch hodinách hľadania a vypytovania, sme sa uchýlili v malom hosteli.
20. februára 2016
Je tu posledný deň. Unavení, vysilení ale plní zážitkov sme smerovali na autobus, ktorý nás dopraví na letisko. Cestou na letisko sme sa smiali na príhodách, ktoré sme zažili. Boli to neuveriteľné dni, ktoré nás veľa naučili. Videli sme ako žijú ľudia v troch rozdielnych krajinách. Spoznávali sme ich zvyky, pochodili sme ich pamiatky a zapisovali si do pamäti všetky zážitky. S pokorou sme nastupovali do lietadla, pričom sme sa ešte každý pozreli na túto nádhernú púštnu krajinu, kde sme zažívali svoje potulky po Strednom východe.
Moje cestovné náklady:
Mapa našej cesty:
