Poznáte tie krásne fotky, ktoré dennodenne lajkujeme na sociálnych sieťach, pretože vďaka dvadsiatim filtrom vyzerajú, ako keby neboli fotené na našej planéte? Tak poznám jedného človeka, ktorý si všetky tieto fotky sťahuje do mobilu s úmýslom ich niekedy v živote navštíviť. Áno, ten človek som ja:)
Jedno takéto miesto som už mal veľmi dlho v pláne si pozrieť, pretože sa nachádza blízko. A to u našich západných susedov. Tým miestom, ktoré vyzerá ako tá najkrajšia fotka z Rakúska je dedinka Hallstatt. Keď som sa pozrel prvý krát na tú fotku, pripadala mi ako pohľadnica z krajiny rozprávkovo a chcel som zistiť, či sa mi aj naživo poskytne takýto nevídaný pohľad.
Preto sme s partiou cez leto 2016 vymysleli krátky víkendový výlet do Hallstattu. Zúčastnili sme sa ho, ako to už býva zvykom partia štyroch kamarátov (Lukáš, Peťo, Tomáš a Marek). Nikto nemal pochybnosť, že tento výlet chce absolvovať, pretože Rakúske horské jazerá patria k tým najkrajším na svete. Pri plánovaní sme zistili, že okolo Hallstatu sú ďalšie nádherné jazerá, ktoré by stáli za návštevu.
Vyrazili sme skoro ráno v sobotu, aby sme už pred obedom boli pri prvom plánovanom jazere. Prvým z troch plánovaných jazier, ktoré sa mimochodom nachádzali len pár desiatok kilometrov od seba bolo Traunsee.
Toto jazero už starovekí Rimania nazývali šťastným jazerom. Síce neviem prečo, možno keď sa v ňom okúpali tak boli šťastnejší. To neplatilo pre kamaráta Peťa, ktorý sa tiež chcel namočiť do Traunsee. Proste si povedal, že stoj čo stoj tam musí vliezť a my sme z diaľky pozerali ako centimeter po centimetri vchádzal do tej ľadovej vody. Vonku bolo síce približne 34 stupňov celzia, ale tieto jazerá sú tvorené z ľadovcov, takže taká priemerná teplota mohla byť niečo okolo 18-tich stupňov. Potom ako sa Peťo umyl v Traunsee, sme si pozreli okolie jazera s nádhernými mólami, odfotili skalnatý masív Traunstein a vyrazili sme smerom k ďalšiemu jazeru, ktoré bolo zároveň hlavný cieľ našej cesty.
Ako už tušíte, to jazero bolo Hallstatt v dedinke, ktorá nesie názov jazera. Alebo opačne? Ani neviem. Už pri parkovaní sme zistili, že v tomto ročnom období sa to tu len hemží turistami. Museli sme trošku počkať, aby sa uvoľnilo parkovacie miesto a my sme mohli vyraziť smerom k jazeru. Cestou sme videli typické rakúske horské domčeky, pri ktorých výstavbe sa používa drevo, ako dekorácia fasády. Každú chvíľku sme zastavovali a pozerali sa 360 stupňov okolo seba. Všade, kam sme sa pozreli, sme uvideli niečo zaujímavé. Či to boli staré domčeky, hory alebo samotné jazero.
Cestou k hlavnej promenáde sme si povedali, že je ideálny čas na obed, tak sme sa zastavili v reštaurácii, ktorá bola pod holým nebom a hneď pri jazere. Tu sa nám stal hneď milý zážitok, keď nás prišla obslúžiť Slovenka. Porozprávali sme sa s ňou a zistili, že tu žije už siedmy rok. Povedala nám, že cez leto je tu krásne, ale v zime sem ani slnečný lúč nepadne, keďže Hallstat sa nachádza medzi horami.
Po chrumkavom schnitzli so zemiakmi, sme prišli do samotného srdca dedinky, ktorým je okolie kostolíka. Hľadali sme to obľúbené miesto z ktorého sa fotia všetky tie prekrásne fotky, ktoré mám uložené v mobile. Hallstatt ma veľa malých uličiek, ktoré sú popreplietané a naozaj iba domáci sa vyzná, ktorá ulička kam vedie. Jednou takou sme sa vybrali a skončili sme na nádhernom cintoríne z ktorého je neskutočný pohľad na jazero. Ale nič také hrozné s Hallstattskými uličkami, zablúdiť sa tam nedá :).
Po nájdení najlepšieho výhľadu na celý Hallstatt a spravení pár skupinových ale aj jednotlivých fotografií, sme sa ešte na chvíľku pokochali pohľadom a vyrazili sme späť k autu, aby sme stihli ešte aj posledné jazero v tento slnečný deň , ktorého nesie meno Wolfgangsee.
Už samotný názov jazerá hovorí, že táto oblasť je aj známa vďaka svetoznámemu hudobnému skladateľovi Wolfgang Amadeus Mozart, ktorý sa narodil v Salzburgu. Dedinka, ktorá lemovala breh jazera Wolfgangsee bola modernejšia ako Hallstatt, čo sa týka výstavby, ale zato jazero bolo oveľa prístupnejšie na kúpanie pre verejnosť. Tak sme neváhali a Ja, Peťo a Marek sme skočili do vody, ktorá bola osviežujúca. Hneď pri nás plávali labute a kačky. Bol som rád, že na nás nezaútočili, lebo by nás asi utopili. Tento náš plavecký výcvik pozoroval s nadhľadom kamarát Tomáš, ktorého sme neprehovorili vliezť do tej 20 stupňovej vody. Nevadí, zato nám spravil pekné fotky.
Po vyčlapkaní sa vo vode, sme sa sušili na móle s pocitom, že by sme zaspali do piatich minút, ako tam bolo úžasne. Ale ubytovanie, ktoré sme mali v ten deň booknuté, sa nachádzalo trošku ďalej, tak sme po hodinke a pol strávenej na brehu jazera Wolfgansee vyrazili.
Prichádzame do horskej dedinky neďaleko lyžiarskeho strediska Kaprun, kde máme ubytovanie v typických rakúskych apartmánoch. Na večeru sme si spravili cestoviny, ktoré sme kúpili na benzínovej pumpe a otvorili sme si rúžové víno. Úplná romantika pre štyroch chalanov, že? Po vypití dvoch fliaš vína, sme sa pobrali spať. Až nato, že Peťo tak krásne v noci spieval, že som si zobral matrac a išiel som spať do kuchyne. Chalanov som trošku vystrašil, keď, išli v noci na toaletu, pretože som mal rozložený matrac pod kuchynskou linkou, ale aspoň som sa trošku v tú noc vyspal :).
Ráno na balkóne vyzeralo nádherne, boli sme skoro posledná chatka na kopci, čiže sme mali výhľad na celú dedinu uprostred zelenej doliny. Asi sme mali ráno ešte niektorí trošičku alkoholu v sebe z minulého večera. Tak pri pohľade na veľkú drevenú skriňu, ktorá bola v spálni, sme mali nápad si zahrať scénku z rozprávky Narnia. Zavreli sme sa do skrine, ale nič sa nestalo, zas sme vyšli v Rakúsku:(.
Plán v nedeľu bol nasledovný. Ísť pozrieť rodisko Mozarta a jazero Gruner See, ktoré sa nachádza pred Viedňou smerom na Bratislavu. V tento deň nám už nevyšlo také ideálne počasie ako v sobotu. Bolo zamračené a sem tam sa spustil slabý dážď.
V Salzburgu sme si pozreli historické centrum, vyšlapali sme na hrad a najedli sme sa v miestnej reštaurácii, po ktorej jedle sme sa oblizovali ešte celý deň. Mňam. Následne sme nakúpili suveníry pre naše rodiny. Suveníry boli čo iné ako Mozartove gule :).
Cestou späť sa ale strhla taká prietrž mračien, že nám lialo celý zvyšok cesty. Pri Gruner See zrazu prestalo pršať, tak sme prišli na parkovisko. Podľa mapy sme videli, že 20-30 minút cesty je k samotnému jazeru. Po 10 minútach sa na oblohe ukázala taká černota, ako keby Lord Voldemort hľadal Harryho Pottera pri Gruner See. Nič sme neriskovali a vrátili sme sa po spoločnom uvážení smerom k autu. Predsa len sme boli moc vysoko v horách a keby sa niečo stalo, tak sme ďaleko od civilizácie. Asi päť sekúnd po tom, čo sme nastúpili do auta sa spustil lejak a k tomu ešte aj šľahali blesky. Už nám neostávalo nič iné, len vyraziť do Bratislavy.
Nie vždy všetko vyjde podľa plánu, ale za tie dva dni sme toho videli a zažili na rozdávanie. Hlavný cieľ cesty bol predsa Hallstatt a z neho sme boli veľmi nadšení. Po príchode domov, sme si ho mohli vyškrtnúť zo zoznamu miest, ktoré chceme navštíviť :).
Plán cesty:
